Útek z vlasti VI

Autor: John Holy | 29.6.2013 o 8:04 | (upravené 29.6.2013 o 9:21) Karma článku: 11,00 | Prečítané:  2262x

Bol to rok,kedy do vesmíru vstúpil Remek,Brežnev i Kaddáfi boli v ČSSR na oficiálnej návšteve a Barešovci sa pokúsili uniesť autobus plný detí do Nemecka.Bol to rok,kedy sa stali prezidentom Husák i Carter a Kladno nenašlo po štvrtýkrát za sebou súpera v najvyššej hokejovej lige. Bol to rok, v ktorom som násilne opustil rodnú krajinu za čo mi hrozil dlhoročný láger v cele spoločnej s vrahmi či zločincami. Bol to rok,kedy som si povedal dosť a rozhodol sa konať,pretože slobodu,ktorú si vážim zo všetkého najviac, som poznal z rozprávania starých dedov a zakázaných kníh. V tú decembrovú noc tri týžne pred Vianocami mi bude pripomínať  jasná obloha a mesiac, ktorý pomáhal nájsť tú správnu cestu von-cestu na slobodu.

Veľa času sme nemali,obliekol som si zimnú bundu a na chrbát si hodil malý batoh,v ktorom bolo rybárske náčinie, ktoré nás malo maskovať pre prípad odhalenia. Martin bol záhadne nervózny a nepokojný,takého som ho veru nepoznal. Potichu sme opustili starú chalupu a rýchlym krokom zamierili smerom k rybníku snažiac sa vyhnúť autám. Osada bola vyľudnená ale tých pár živých duši bolo poplatných režimu a navzájom sa udávali. Rýchlo sa nám podarilo dostať sa do lesíka a po pravej strane sme minuli rybník.Martin prostredie poznal a sebavedome kráčal ako prvý.Na kraji lesa sme zastali aby sme sa vydýchali. Martin potichu zavelil ďalší plán. Čakal nás rýchly presun cez pastvinu smerom k hore,ktorú sme mali mať stále pred sebou. Ten úsek bol dosť nebezpečný pretože stredom tej lúky viedla cesta, z ktorej nás môhli vidieť. Vybehli sme teda po lúke čítajúc terén okolo nás. Bežali sme pomerne dlho ,mne to pripadalo ako večnosť.Pastvina bola rozdelená na niekoľko menších častí,medzi ktorými boli útle stromy,vedľa ktorých sme sa môhli skryť v prípade hroziaceho nebezpečenstva.Keď sme boli asi v polovici, Martin skočil do kríkov a ja som ho nasledoval. Chvíľu sme sa vydýchavali a sledovali okolie.Martin mi ukázal smer kam budeme ďalej pokračovať.Naľavo od nás sa dala voľným okom rozoznať žiara,ktorá osvetľovala okolie.Teraz nás čakal najťažší úsek prechodu za slobodou.Dozvedel som sa,že to svetlo je vlastne veža,na ktorej sú vojaci a sledujú okolie múru,ktorý musíme zdolať.Malo to byž tiež akési poznávacie znamenie kde sa približne drôtené zátarasy nachádzajú. Bežali sme ďalej lúkou a konečne dorazili na kraj lesíka.Postupovali sme potichu a pomaly,Martin sa v tom dobre vyznal,ja som bol asi dva metre za ním. Sadli sme si a nastal čas na oddych.žaidnu únavu som necítil ale srdce mi búšilo obrovskou rýchlosťou,akoby malo vyskočiť. Šepkaním sme sa zohadovali nad ďalším plánom.Martin mi vysvetlil,že hliadka má prejsť cestou vedľa pletiva čo bude pre nás znamenať priblíženie sa bližšie na pár metrov od asfaltovej cestičky. Po polhodine sa tak stalo a my sme potichu a takmer po špičkách kráčali lesom.Zastali sme na jeho okraji,len pár desiatok metrov od samotného pletiva. Skočili sme do akejsi jamy a zasypali sa zvyškami lístia aby nás nebolo vidno. Bol som vzrušený a v žalúdku mal nepríjemne svrbenie. Takto sme tam ležali dosť dlho,telo vychladlo a bola mi zima.Martin vytiahol z vrecka fľaštičku s rumom a podal mi ju do rúk,v momente som si odpil.Zalial ma slastný pocit,bolo mi teplejšie. Čakali sme na ďalšiu hliadku,ktorá v pravidelných intervaloch kráčala vedľa drôtov,kde tak symbolicky delili svet slobody od nášho totalitného sveta. Martin mi vopred vysvetlil,ako sa dostaneme cez pletivo a naznačil, že to mal odskúšané a nemal som sa báť.Keď hliadka prešla svojim úsekom,vzrušene sme kráčali k múru neustále pozorujúc okolie. To pletivo nebolo jedno ale dva,preskočiť ho bolo nemožné.Drôty boli spojené s centrálnym systémom na vojenskej rote ,ktorá sídlila pár kilometrov ďalej za pletivom. V prípade,že sa drôty spojili,nastal skrat a hliadka hneď vyrazila skontrolovať situáciu. *********************************************************************************** Navliekli sme si pracovné rukavice a Martin sa vyzliekol z robotníckej hrubej bundy,ktorú mal doteraz oblečenú.Vertikálne roztiahol drôty ako sa len dalo,jemne medzi ne vložil starú bundu tak, aby sa drôty navzájom nedotýkali a ja som sa cez ne prehupol na druhú stranu. Drôty sa spočiatku rozťahovali ťažko ale boli dosť staré a miestami hrdzavé.Hneď na to som chytil bundu ja,opäť natiahol drôty a nechal kamaráta pretiahnuť sa dovnútra priestoru.Bola to rýchlovka. Medzi dvoma pletivami bol upravený pás pôdy.Ten pás bol široký asi päť metrov a za ním bol ďalší múr z pletiva.Postupovali sme rovnako,najprv som prekĺzol ja, potom som pomohol prejsť Martinovi. Les pokračoval ďalej a my sme sa ním rozbehli skutočne rýchlo. Bežali sme do kopca. Na chvíľu sme zastali,Martinovi sa rozviazala ľavá topánka. Bol čas na oddych,začinal som byť dosť vyčerpaný. Martin si tiež sadol a napil sa vody. Potichu mi vysvetlil,že musíme ísť na samý vrchol kopca a odtiaľ dolu,do Rakúska. Zďaleka sme nemali vyhraté pretože samotná hranica bola stále pred nami. V tom som sa spočiatku mýlil,pretože som si naivne myslel,že sme už v samotnom Rakúsku. Striedavo sme klusali a kráčali,bolo sa treba dostať na vrchol čo najskôr.Pomaly začalo svitať, slnko sa pomaly predieralo pomedzi bukový les. Konečne sme dorazili na vrchol.Chvíľu sme v tichosti oddychovali,Martin vytiahol rum a posledné kvapky sa vpili do našich tiel.Čakal nás posledný úsek na ceste za slobodou. Z vrchola kopca sme pomaly zliezali dolu,do údolia.Až teraz sme videli rozsiahlu krajinu pred nami. Boli sme vyššie ako ostatné kopce, ktorá zároveň tvorili skutočnú hranicu dvoch svetov.Nerozumel som preto počínaniu Martina,ktorý namiesto priameho smeru dolu svahom,kde mala byť hranica , zamieril viac doprava.Po chvíli som ho zastavil a upozornil na môj názor,nedal si však nič vysvetliť a ďalej postupoval svojim smerom. Mal som obavy,že by nám to nemuselo vyjsť a začal som uvažovať o tom, či sa náhodou nevraciame späť ku pletivu. Martin mi vravel,že sa nemôže mýliť a vie,čo robí. Vážne som uvažoval nad tým,že sa vydám svojim smerom a Martina opustím. V tom sme v diaľke počuli motor terénneho auta,v momente sme skočili na zem a ticho čakali čo sa bude diať. Auto sa stratilo v ďiaľke,Martin len sucho odpovedal: ‘’Tým smerom, kde si počul auto, je ďalšia veža s vojakmi. Keď sa nám podarí dostať cez ten úsek, sme v Rakúsku. Schválne ideme náročnejšou cestou,pretože tam dole, v údolí, by sme boli odhalení.’’ Postupovali sme rýchlo dolu kopcom a v tom momente počuli zvuk ďalšieho auta, ktoré zastalo v diaľke, traja vojaci vyskočili a utekali aj so psom práve tým smerom,kam som chcel pôvodne postupovať. Ležali sme v hustom lese a ani nedýchali.Srdce mi hlasno búšilo v pravidelných intervaloch a neustále som sa potil.Bol to šialený pocit strachu, ktorý sa ma zmocňoval.Do toho všetkého sa v diaľke ozýval brechot psa, ktorý mi spôsobil riadne zimomriavky.Ležali sme v blate a zakrývali sa suchým lístím, pretože mi bola strašná zima. Martin bol na tom podobne,ešte vias sme sa preto priblížili k sebe a naše telá sa navzájom aspoň na chviľu zohrievali.Myslel som len na jedno,prežiť to, prežiť ten strach, ktorý som cítil.Dovtedy som si neuvedomoval a ani nepripúšťal,až v tom blate mi došlo to, čo sa vlastne stalo a my sme boli na úteku.Martin sa ani nepohol,nevidel som mu do tváre,pretože som ležal za ním. Neviem ako dlho to všetko trvalo ale po dlhšej dobe sme sa pomaly pohli.Martin mi ukazoval na cestu,rovnakým smerom postupovala hliadka vojakov. Z ďiaľky sme ich tajne pozorovali.Kráčali rýchlo, pohybovali sa bez slov.Najprv jeden a meter dva za ním aj druhý.Obidvaja boli ozbrojení. Ja som azda ani nedýchal aby sme si nás nevšimli. Ďalej sme ležali v lese a čakali čo sa bude diať.Martin zavelil na postup,už nechcel ďalej čakať.V momente sme prekročili úzku asfaltku, po ktorej predtým prešla hliadka. Posledné metre na našom území, vôbec som si to neuvedomoval,len bežal za Martinom, ktorý mal skutočne dobrú kondíciu. Pomerne rýchlo sme sa dostali na lesnú plošinu,kde boli naukladané haldy dreva. Stále sme nevedeli,kde sme a videl som na mojom kamarátovi,že je tiež akýsi zamyslený.Bežali sme ďalej, tentokrát už po lesnej ceste , ktorá končila na mieste,odkiaľ sme prišli.Ani na sekundu sme nezastali a ďalej cválali smerom do neznáma až kým sme nenašli tabuľu s bieločerveným znakom. Zastali sme,ja som tú tabuľu od radosti objal a hlasno sa radoval,Martin stál pokojným dojmom vedľa mňa. Bol to pocit radosti,šťastia,pocit,ktorý som dovtedy nepoznal. Skutočne som sa vtedy radoval ako male decko,dokonca mi vyhŕkli slzy. Martin ma ťahal ďalej,ja som si chcel oddýchnuť.Postupovali sme lesnou cestou s miernym klesaním,opäť sme počuli zvuk auta z diaľky,vbehli sme teda do hustého lesa. Z ďiaľky sme hľadeli na dodávku ktorá sa pomaly vliekla do zákruty,to auto nebola naše ale určite rakúske,my sme však ostali skrytí v lese,akoby sme sa čohosi báli. Nedôverčivosť nám zväzovala nohy a bránila pokračovať ďalej.Bolo to zvláštne ale stále som cítil strach. Martina som upozornil na to,že to musí byť rakúske auto,on so mnou súhlasil ale vravel,že treba čakať. Auto sa o chvíľu vracalo späť,pár minút sme počkali a zamierili rovnakým smerom -cestou za slobodou.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?