reklama

Cesta za slobodou II

Cez víkend som spoznal nových ľudí.Kemp v Traiskirchene ukázal svoju skutočnú tvár a jeho obyvatelia vlastné príbehy,ktoré si navzájom rozprávali. Martin živo sledoval osud každého z nich,vypytoval sa na detaily. Spoznal sa s jedným Poliakom,ktorý utiekol cez hranicu podobne ako my.Bol to vojak poľskej armády a ako spomínal,za dezerciu mu hrozil mnohoročný žalár. Ja som sa rozhodol minulosť odpočívať a žiť len pre prítomnosť. S partiou Čechoslovákov sme utužili priateľstvá,ktoré pretrvávajú dodnes,hoc v mnohých prípadoch len vo forme listov.Boli to vzťahy, ktoré ukázali skutočný charakter a cit pre spolupatričnosť a ochotu pomôcť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Ľudia sa neustále menili.Mnohí sa v kempe zdržali krátko,po pár dňoch už cestovali na rakúsky vidiek,kde mali lepšie podmienky na čas strávený čakajúc na letenku za slobodou.Ja som bol stále v kempe.Ostal tam aj Martin,ktorý to znášal dosť ťažko. On si myslel,že už za dva týždne bude v USA a ten kemp mu skutočne nevyhovoval. Presný dôvod,prečo sme ostali v Traiskirchene sme nepoznali.Ako bolo zvykom,začalo sa šuškať po chodbách,že sme špióni a chceme uniesť emigrantov späť do Československa. Spočiatku som sa na tom smial ale keď sa nám ľudia začali vyhýbať,spozornel som. Martin mal veľa konfliktov s našimi rodákmi,a neostalo len pri hlúpych rečiach.Preto tá jeho výbušná povaha a spôsob ,akým obhajoval vtedajśí režim,určite vzbudzoval pochybnosti.Tak sa naše cesty postupne rozišli.Jedno popoludnie,keď som prišiel za ním na jeho izbu,aby som mu vyrozprával podmienky na vysťahovanie do Kanady a USA,zmizol.Poliak,s ktorých sa skamarátil len ticho odvetil,že sa chcel vrátiť domov.Deň predtým údajne telefonoval rodičom a tí naňho tlačili. Nechal sa presvedčiť a zamieril na československú ambasádu vo Viedni.Ja som ostal hlboko zranený a šokovaný.To preto sme riskovali život aby ten blázon išiel späť?

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Martinov odchod poznamenal obyvateľov kempu,bola to taká smutná vec,tvorili sme akúsi komunitu.Vždy keď niekto odchádzal do novej krajiny,kde získal emigrantskú pozvánku,sme oslavovali.Aj sme závideli ale hlavne sa tešili ako by sme to boli my,kto odchádzal. Odchod opačným smerom,smerom do pekla,odkiaľ sme utekali, bol nepredstaviteľným a nepochopiteľným sústom,ktoré sa dalo ťažko prehltnúť.Mňa sklamalo to,že Martin sa mi s jeho plánom ani nezdôveril,cítil som puto,ktoré nás spájalo,hoc sme bolí iní ale ten útek nás zblížil.Preto som bol pár dní z toho naozaj bezmocný.

Martin teda odišiel,odišiel s ním aj ten,kto mi ukázal chodník za slobodou. Doteraz som mu za to zaviazaný.Nikdy sa mi s ním nepodarilo stretnúť,na moje listy a telefonáty nereagoval.Čo bolo dôvodom jeho návratu do Československa nechám na špekulantov,ktosi mi pošuškal,že to bolo naplánované a premyslené.Pred pár rokmi,pri mojej návšteve Slovenska som sa bavil s pánom,ktorý je historikom a skúmal ochranu a zabezpečenie hraníc.Môj príbeh ho zaujal.Aj si myslel,že si vymýśľam ale neskôr ma prekvapil s ďalšími skutočnosťami.Hranica nebola torzom ale mnoho bizardných príbehov sa naozaj stalo. Martinovi však skutočne ďakujem za pomoc na druhý breh a nech už to bolo akokoľvek,pomôhol mi statočne.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol som v kempe krátko a začal som riešiť svoju budúcnosť. Po nemecky som sa dokázal dohovoriť,hoc nebolo to bohviečo. Spoznal som emigrantov,ktorí tam chceli ostať ale každému rakúska strana žiadosť zamietla. Rakúsko bola skutočne len prestupnou stanicou na ceste do vytúženého cieľa.Ale aj za to som mu vďačný.

V lágri mali svoje sídla rôzne charitatívne organizácie,ktoré pomáhali utečencom-emigrantom získať vycestovacie víza do vysnívanej krajiny. Ja som bol v cudzine čosi vyše týždňa a nemal som ani poňatia čo budem robiť a kam pôjdem. Celý ten útek sa premlel strašne rýchlo. Poliak mi na izbe poradil,že sa mám prihlásiť do viacerých krajín, on sám čakal na vycestovanie do Kanady skoro rok,postupne prišiel na to,že ho nechceli a začal riešiť USA.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nesmelo som vstúpil do kancelárie luteránskej charity,hanbil som sa za status utečenca. Hovorili tam česky,akýsi emigrantan z Brna bol pracovníkom tejto organizácie.Začal mi rozprávať o živote v Amerike, o tom,ako tam všetko skvele funguje. Ponúkol ma cigaretami Lucky Strike,bežne som nefajčil ale nechcel som ho uraziť,tiež som si teda jednu zapálil.S veľkou úctou hovoril o New Yorku,o širokých autách a černoškách,o babylone,ktorý tam žil vo dne v noci. Tento agent ma presviedčal s rovnakou zaujatosťou ako pol storočia predtým agenti lodných spoločností predávajúci šifkarty pre emigrantov do Nového sveta. Agent ma presvedčil. Vyplnil som papiere,čosi si ešte poznačil a poprial veľa šťastia. Vravel,že celý proces bude trvať aj niekoľko mesiacov a že ma budú kontaktovať z americkej ambasády v prípade pozitívneho ohlasu. Charita bola akýmsi mostom medzi emigrantom a krajinou vycestovania , pomáhala chudákom začať nový život na druhej strane sveta. Charita preplácala letenku a starala sa o emigrantov počas počiatočného obdobia v novej krajine. Ja som mojej charite verný dodnes, stále pomáham ako sa dá a hrdo sponzorujem mladého Nigérijčana,ktorého otec mi kedysi zachránil život.Ale to je iný príbeh.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V lágri som ostal ďalších desať dní. Čas sa míňal veľmi pomaly,stihol som prečítať knihu, ktorú mi nechal Miloš,keď odchádzal.Obyvatelia lágra boli zvláštne postavy,pripadali mi záhadní a tajuplní.Každý si niesol svoj osud,svoj vlastný príbeh.Skoro všetci boli muži a nevidel som tam žiadne rodiny s deťmi. Izba,kde som býval mala veľa poschodových lôžok,pripadal som si ako na vojne, koniec koncov samotný láger slúžil kedysi ako kasárne pre ruských vojakov.

Ako všade,aj tu sa tvorili skupinky a gangy,ktoré bojovali o prežitie. Kupčilo sa o cigarety, jeden druhému závidel prácu či príležitostný kšeft.Ja som sa dal do dokopy so Zoltánom z Bystrice,ten tu bol druhý mesiac. Po večeroch sme hrávali šachy a začali sa učiť anglicky. Mentorom nám bol maďarský dôchodca,bývalý učiteľ na gymnáziu. Bol prísny a doslova na nás kričal,viem si predstaviť chúďatá študentov,ako ich musel mučiť.Každé ráno sme si sadli na drevené lavice na chodbe a drilovali slovíčka,ktoré sme museli odrapotať.Tak som sa začal učiť nový jazyk.

Po necelých dvoch týždňoch ma zavolal vysoký chudý úradník a oznámil mi,že zajtra cestujem do Sankt Marien,kdesi do horného Rakúska,do blízkosti Linzu.Náramne som sa potešil, predstava,že by som mal ostať v lágri vo mne vzbudzovala pochmúrne myšlienky.V ten večer sme robili malú oslavu. Pozbierali sme každý zopár drobných a spravili skromný nákup.Žiaden alkohol,len niečo pod zub,aby sme si navzájom uctili jeden druhého. Nosil som so sebou maličký notes,kde som si písal mená známych.Adresy sme si dávali známych v cudzine,ktorí boli akýmsi spojivkom nás,emigrantov,roztrúsených po celom svete.

Na druhé ráno už skoro o štvrtej som vstal,dostal balíček so suchou stravou a nastúpil do mikrobusu,ktorý nás rozvážal po celom Rakúsku. O tri hodiny som vystúpil v malom mestečku, kde som mal čakať na list z americkej ambasády.

John Holy

John Holy

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  1x

''V zúfalstve a v nebezpečenstve sa naučí človek veriť v zázrak, inak by to neprežil''E.M.Remarquewww.johnholy.wordpress.com Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu