Cesta za slobodou III

Autor: John Holy | 4.10.2013 o 12:48 | (upravené 4.10.2013 o 12:58) Karma článku: 10,98 | Prečítané:  862x

Rodinný penzión v Sankt Marien bol úplne iným miestom ako láger v Traiskirchene.Mal som vlastnú izbu,jedla dostatok a viac súkromia pre seba. Moja izbička bola v podkroví,stúpalo sa tam ostrým schodiskom,nič pre starších ľudí.Penzión bol rovnaký babylon ako láger,napočítal som zo sedem národov,ktoré v pokoji čakali na vysťahovalecké pozvánky.Penzión bol na kraji mestečka,trochu ďalej od centra ale bol tam nádherný pokoj. Cítil som sa ako na dovolenke,prvé dni som len čítal knihy,jedol a viedol filozofické rozhovory s ľuďmi,ktorí tu boli dlhšie.Každý sa tešil na svoju novú krajinu,to nás navzájom spájalo. Mal som pocit akejsi spolupatričnosti a pokory,ktorá nás všetkých spájala a snažili sme sa jeden druhému poradiť či pomôcť.

Zima bola dlhá a nekonečná.V prechodnom domove sme však mali dostatok pohodlia na skromný život. Hltal som jednu knihu za druhou,začal sa učiť anglicky z kníh ,ktoré tu ponechávali budúci kandidáti na obyvateľstvo zámorských krajín.Každé ráno som chodli behávať do parku v blízkosti penziónu,začal som len tak,z nudy.Tiež som chcel dobehnúť stratené roky,keď som pracoval na chate a prestal s hokejom. Naivne som si myslel,že opäť začnem hrávať.Ešte za tmy som vychádzal z penziónu a popri vysokých topoľoch si robil okruh v parku.Na jeho konci stál rad domov končiaci v lesíku.

Z garaže cúvalo auto,ktoré som zbadal už z diaľky a registroval ho kôli vlastnej bezpečnosti.Auto vyšlo z garáže ale zapadlo v hlbokom snehu na krajnici.Šoférom bol dedko, ktorý len zalamoval rukami.V momente som k nemu pribehol a snažil sa mu pomôcť. Šofér len rozhadzoval rukami.Najprv sme chceli auto vytlačiť zo snehového záveja,bezvýsledne. Napadlo ma sadnúť do auta a skúsiť cúvať,ručná brzda bola zatiahnutá.Ej dedko! Zasmial som sa, dedko pochopil. Na neutráli sme ďalej tlačili pokiaľ sa dalo až nakoniec sa nám podarilo auto z jarku vytlačiť.Dedko bol nesmierne rád a stále mi ďakoval.

„Odkiaľ si!"?, rýchlo vycítil môj prízvuk.

„Bývam tu,neďaleho,v penzióne."

„Aha,utečenec", len mávol rukou.V tom momente vyšla z domu babka a mlčky nastúpila do auta.

Na toto oslovenie som stále nebol zvyknutý a pravdupovediac som ho vtedy považoval za výsmech či urážku.Ale ako sa mal nazvať ten, ktorý pod tlakom musel nechať doma svojich blízkych,priateľov či  pohodlie aby získal to čo mu chýbalo najviac?

***************************************************************************

O pár dní neskôr som šiel behať o čosi neskôr,pretože ma budík nezobudil. Bola sobota a nádherne ticho. Vybehol som z penziónu a zamieril k lesíku,musel som však prebehnúť cez ulićku,kde stálo zopár domov.Aj som na príhodu s dedkom zabudol a pokračoval pomalým cvalom ďalej ale zrazu môj dedko stál na chodníku pred garážou a z diaľky na mňa mával.

„Poď,poď dnu."

Pootvoril dvere na bránke a pozýval ma dnu. Zo zvedavosti som vstúpil ,beh by mi neutiekol. Na dvore bol príkladný poriador,všetko nádherne upratané a čisté,dedko ma pozýval do domu.Bol som zahanbený,nezvyknutý na pozvanie ale ten pocit som rýchlo prekonal. V obývačke mali pohodlné sedačky a pekný nábytok.Dedko mal veľa kníh.Pohľadom som ich skenoval,robil som to na každej návšteve,podvedome som zaškatuľkovával čitateľov podľa kníh,ktoré ćítali.

Dedko sa volal Valentin. Sadli sme si na pohovku a jeho žena priniesla kávu a jablkovú štrudľu.Dedko sa mi ešte raz poďakoval za pomoc  a ochotu pri tlačení auta,ja som len mávol rukou. Valentin sa ma vypytoval ako som sa dostal do Rakúska. Ja som im vyrozprával svoj príbeh.Častokrát som zastal,pozrel do neznáma a hľadal slovíčko,ktoré som nevedel preložiť.Moja nemćina nebola taká dobrá ako som si myslel,veľa som od školských liet pozabúdal.Valentin  pozorne počúval a hlasno prikyvoval.Sedeli sme v jeho dome neuveriteľnú hodinu a bol to príjemné strávený čas.Môj spoločenský život sa točil len okolo penziónu, príležitostnej návštevy obchodného centra,kde som si aj tak nikdy nić nekúpil,pretože som nemal šilingy. To málo,čo sme dostávali , stačilo na bežné denné výdaje a drogériu.Strava a ubytovanie boli zadarmo.

Akýkoľvek únik zo stereotypu sa rovnal vykúpením a darom,ktorý som si vážil.S Valentinom a jeho ženou,ktorej meno som si nezapamätal,som sa rozlúčil. Keď som odchádzal,dedko rýchlo utekal do garáže,kde čosi schovával.Stál tam veľký kožený kufor.Patril mne,ako som sa dozvedel.Neveril som a dedkovi odvetil,že to nemôžem zobrať.Dedko čosi splietal a vtlačil mi do ruky.

Vrátil som sa do penziónu a rýchlo zamieril do svojej podkrovnej izbičky.Srdce mi rýchlo búšilo a tep sa zrýchlil.Ten čarovný pocit opantaný myślienkou,že mám tajuplný kufor,ktorý bol pomerne ťažký,vo mne vyvolával otázky čo je v ňom. Mučil som sám seba hádankou a neustále ho odďaľoval.Skočil som do sprchy,ktorá bola na chodbe a o pár minút neskôr nepokojne čakal v rade na raňajky.Na tanier som si naložil dva krajce chleba,džem,maslo a do druhej ruky vložil šálku horúcej kávy.Zvyčajne som to nerobil ale dnes som chcel raňajkovať vo svojej izbe.Mal som tam iba posteľ,skriňu a nočný stolík,na ktorý som položil tanier.Zahryzol som sa do krajca čierneho chleba a hádal čo asi môže byť dnu. Napadalo ma milión veci.Tajuplný kufor bol stále zavretý, ja som sa tešil ako malý chlapec,ktorý netrpezlivo čaká pred vianočným stromčekom.Dojedol som a nadišiel ten čas. Pomaličky som otváral kufor,bol plný. Našiel som v ňom tričká,košele,tepláky,futbalový dres a tenisky.V igelitovej taške bol v novinách zabalený starý funkčný budík. K tomu sada sada na holenie a kolínska.Odložil som to na stolík a začal si obliekať veci z kufra. Boli tam tri trićká rôznych farieb,športová bunda a najviac sa mi páčili skutočné džínsy.Až som si zakričal od radosti,taký som bol natešený.Boli síce dlhšie ako je moja veľkosť ale sadli mi pohodlne. K tomu som dostal aj skutočné tenisky značky Adidas. Paráda. Všetky veci boli použité ale voňali čistotou. Bol som skutočne rád aj za tento dar. Veci som si uložil do skrinky a utekal na prvé poschodie,kde žili Viktor s Terezou. V skratke som im vysvetlil môj dar,ktorý ich potešil.Požičal som si od nich ihlu a niť a dali mi aj nožnice. Vo svojej izbe som si nohavice skrátil podľa svojho gusta a prešil spodok.Vypadalo to celkom dobre.Hrdo som sa pred obedom vybral do dedinky Sankt Marien na prechádzku,aby som zistil,či veci,ktoré som práve dostal dobre sadli.K dokonalému šťastiu mi chýbala už len krásavica,spoločníčka, s ktorou by som si  môhol tú prechádzku vychutnať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?