Cesta za slobodou VIII

Autor: John Holy | 18.8.2014 o 22:46 | (upravené 18.8.2014 o 22:52) Karma článku: 7,65 | Prečítané:  576x

Prestal som chodiť do práce.Nie že by som nechcel ale skutočnosti ma k tomu prinútili.Veľa možností sa zamestnať ani nebolo a čo viac- bolo to nelegálne. Pár krát som sa dostal na zber ovocia ale inak som celé dni vylihoval na izbe.Snažil som sa ten čas rozumne využívať a niečo sa i priučiť,azda sa mi to aj podarilo.Znovu som sa pustil do štúdia angličtiny,tentokrát som ju śtudoval sám a nikto ma nemusel týrať.Za tri mesiace som spravil pokrok,z nuly som dokázal prelúskať bežné frázy.Bože,ako mi to neskôr pomôhlo.

Letné rána som miloval.Z jedálne som si zobral pečivo s maslom a marmeládou,do druhej ruky šálku čaju a sadol si na malú terasu pred ubytovňou.Alej pri ktorej sme bývali sa riadne rozrástla,až teraz som si to uvedomoval.V tie letné dni som častokrát zobral bicykel a túlal sa po okolitých dedinkách.Spoznal som rodinku istého Maďara,volali ho Frank.A jeho syn sa mi stal verným parťákom na cyklovýletoch.Bol to mladý,azda len 15-ročný výrastok ale sily mal za dvoch.Spolu sme sa bavili anglicky.Znalosť jazyka ma milo prekvapila a veru veľa som vo vedomostiach za mladíkom zaostával.Čo-to ma i anglicky naučil.Jeho rodičia boli učiteľmi a na útek sa pripravovali 5 rokov.Za ten čas sa dobre na emigráciu pripravili.Frank mal v USA brata a ako mi vysvetlil mal mať aj istú prácu.Šťastie im veru prialo.

Keďže som mal veľa času,zaćali ma hrýzď myšlienky na budúcnosť.Svoju budúcnosť som nechcel prežiť v ubytovni,žijúc z milodarov socíalneho systému.Bol som mladý a chcel som žiť.Frank mi rozprával o živote svojho brata,o jeho úspechoch i pádoch.Tiež spomenul,že Amerika nie sú len doláre a drahé autá.Myslím,že to vtedy vykreslil dosť reálne a spravodlivo. Ja som milióny nepotreboval,chcel som si žiť svoj skromný život v slobodnej krajine,nič viac a ani menej. O to viac ma trápilo to,že sa mi vôbec neozývali z ambasády.

V jeden deň sa však všetko zmenilo.Pośtu som bežne nečakal ako mnohí na ubytovni.Tí jedinci strávili celý deň ničnerobením a azda jediným vzrušením im bola pošta.V to ráno mi prišiel list.Na túto chvíľu som dlho čakal.V pondelok ráno budúci týždeň som odchádzal.Mal som sa presunúť do mestečka Maria Schutz,ktoré bolo akousi prestupnou stanicou na ceste za slobodou.

V to pondelné ráno,bola to vlastne ešte noc,som sa naposledy rozlúčil so známymi a s malým kufríkom,do ktorého sa mi zmestilo celé moje bohatstvo,nastúpil do bielej dodávky a nervózne si sadol.Autobus lenivo naštartoval a pohol sa smerom ku Viedni.Mlčky som presedel celou cestou,i keď bolo skoro ráno,nemôhol som spať.Od vzrušenia som sa celý chvel.Bolo to neskutočne krásne,ako sa môj život náhle menil k lepšiemu.Zrazu sa ľady pohli a mal som pocit,že aj mne sa začalo dariť.I keď som ešte stále nebol v pomyslenom raji,bol som na najlepšej ceste sa tam dostať-aspoň tak som si to predsavzal.

V mestečku nás vysadili pred penziónom a spolu s ďalšimi šťastlivcami som sa ubytoval.Izba bola o čosi väčšia ale bez kúpelne či sprchy.Na prízemí bola jedáleň,ktorá sa po raňajkách menila na učebňu.Mal som totiž absolvovať akýsi zoznamovací kurz o živote v USA.Viedli ho bývalí emigranti z Československa.Boli k nám milí a veľmi nápomocní.Naši inštruktori nám počas dvoch týždňov pomerne podrobne opísali reálny život v Amerike,zaujímavé bolo sledovať,že to bola ich vlasť a naozaj hrdo ju predstavili,i keď to boli naši rodáci a sami museli kedysi utiecť do zahraničia.Keďže som ovládal základné frázy angličtiny,o to ľahšie sa mi učilo v kurze.Musel som si neustále cvičiť výslovnosť,pretože som ju zle naučil a nikto mi nemôhol rozumieť.

Dva týždne v Maria Schutz itiekli ako voda a nakoniec prišiel vysnívaný deň odchodu.Leteli sme až večer ale už od skorého ráno sa cítil nesvoj.V žalúdku ma zvláštne šteklila,nechutilo mi jesť.Ubytovňu sme opustili pred obedom,namiesto ktorého sme dostali len malé desiatové balíčky.Odviezli nás do Traikirchenu.Tu sa začala ešte minulý rok moja rakúska odysea za lepšim životom.Láger pôsobil rovnako depresívne ako predtým,azda bol viac zaplnený.Tu sme sa zdržali hodnú chvíľu,spomínam si,že tam vládol chaos a nedorozumenie.Nepustili nás medzi ubytovaných utečencov,mali sme vyhradené miesto na krátky odpočinok až kým po nás neprišiel autobus.Cesta na letisko bola voľná.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?