Cesta za slobodou IX

Autor: John Holy | 5.9.2014 o 22:52 | Karma článku: 8,99 | Prečítané:  671x

Na letisko sme došli pomerne rýchlo,bol som stále nervózny.Už len ten fakt,že autobus smeroval k československej hranici vo mne zmocňoval napätie a úzkosť.Na letisku som vystúpil spolu s ďalšími cestovateľmi z Traiskirchenu.Bolo nás asi dvadsať,samí Poliaci,Maďari a samozrejme Čechoslováci.Ešte v Maria Schutz som spoznal sympatickú rodinku z Olomouca,ktorí cestovali do Austrálie.Vymenúvali mi všetky výhody života v ďalekom svete,materiálne výhody a zabezpečenie nevynímajúc.O každej krajine medzi emigrantami kolovali rôzne neoverené historky,ktoré sa viac menej nezakladali na pravde.O tom,ako všetko fungovalo v USA,som sa mal nakoniec  presvedčiť aj ja sám na vlastnej koži.

Sociálny pracovník z lágra nám rozdal rakúsky vysťahovalecký pas,letenku a papiere potrebné na to,aby ma vôbec vpustili na americké územie.Ten človek  nám všetkým podal ruky a bez známky akéhokoľvek vzrušenia odišiel.Ja som bol na letisku prvýkrát v živote,mal som problém sa zorientovať.Na veľkej tabuli som našiel odlety,mal som pomerne veľa času.Len tak som sa túlal letiskovou halou,s malým kufrom,ktorý bol celým mojím majetkom.Statočne som tam mal zabalenú batožinu,zopár košiel a nohavíc.Na pamiatku od známych knihu od Mňačka a nejaké fotky z lágra.S batožinou som teda problém nemal,šiel som len tak-naľahko.Letisko si žilo svoj každodenný život.Turisti,športovci,Arabi v dlhých róbach,businesmani,všetci sa tvárili dôležito a vážne.Túlal som sa ďalej halou a náhle som spozornel.V mixe nemčiny a iných jazykov som náhle počul svoj rodný jazyk.To dvaja postarší chlapi sa medzi sebou bavili a nadávali na kolegu,ktorý mal cestovať s nimi.Život ma naučil byť obozretným a dávať si pozor,takáto paranoja ma prenasleduje celý život.Rodáci sa pristavili pri stánku s novinami a kupovali si cigarety,ja som ich mlčky sledoval opodiaľ.Bavilo ma byť tajným bez ich vedomia.Tak som ich sledoval bez toho aby vedeli,že im rozumiem.Po chvíli ma to prestalo baviť a zamieril som svojim smerom.

Rada na check in sa začala pomaly tvoriť,svoj let som si teda pomerne rýchlo našiel.Odovzdal som batožinu a svoj pas spolu s palubnou letenkou som skromne odovzdal pracovníčke.Prísne si ma premerala,čosi sa ma aj pýtala ale mal som strašne sucho v ústach a nedokázal som komunikovať z toho  napätia.Na chvíľu odišla a o minútu sa vrátila späť so svojim kolegom.Spolu študovali môj vysťahovalecký pas,a ničomu samozrejme nerozumeli.Aby som im pomôhol,dal som im moje dokumenty,ktoré boli určené pre americkú imigráciu.Chvíľu ich potichu sledovali a upokojil ich až priložený list z americkej ambasády vo Viedni.Prísna pracovníčka mi podala letenku a pas späť a popriala šťastný let.V New Yorku som mal 4 hodiny na prestup a ďalej pokračoval do Pittsburgh,ktorý bol mojou konečnou destináciou.

Do lietadla som nastupoval s roztrasenými nohami i rukami.V igelitke som si niesol suchý obed ,ktorý som dostal ešte v lágri a nestihol som ho od vzrušenia zjesť.Moja sedačka bola v zadnej časti lietadla.Spomenul som už,že som letel po prvý krát.Vzrušenie vystriedal des.Pomaly som si sadol a nevrlo s a obzeral vôkol seba.Letušku v krásnych uniformách sa veselo usmievali.Aj mne sa ušiel jeden úsmev,trochu ma to ukľudnilo.Sedel som pri okne a vedľa mňa bol tučný chlapík oblečený v módnom saku.Až teraz som si uvedomil,aký som bol hladný.Z igelitky,ktorú som stále držal v rukách,som si vytiahol žemľu a potajomky si z nej uhryzoval.Vôbec som netušil,prečo môj spolucestovateľ iba kýval hlavou.Ja som bol predsa hladný.

Lietadlo sa konečne pohlo a ja som sledoval ako vzlietame.Náramne sa mi to páčilo,krajinka pod nami bola nádherná.Môj spolusediaci si začal popiskovať,zjavne bol znudený.Čosi sa ma opýtal ale keď zbadal,že som cudzinec,len sa zasmial.Prezradila ma kniha English for beginners,ktorú nám dali počas krátkeho tréningu ešte v Rakúsku.

“Odkiaľ a kam?”,pýtal sa nový kamarát.

“Czechoslovakia”,nesmelo som mu odpovedal.

“Ahaa,Dubcek”,odvetil.

Nevedel som,čo mu mám na to povedať,bolo mi to trápne ale na druhej strane zaujímavé,že poznal Dubčeka.

“Business in US,business?”,vyzvedal sa.

“No biznis,freedom -Amerika”,polohlasno som to zo seba dostal.

“Freedom”,ešte tri krát to zopakoval a začal sa smiať.

Bavili sme sa jednoduchou rečou,nie veľa som mu rozumel.Čo on robil v Rakúsku som nepochopil ale pôsobil na mňa veľmi suverénnym dojmom.Keď šla šarmantná letuška okolo,rázne ju môj kamarát zastavil a vypýtal si drink.

“Vodka?”,na moje prekvapenie sa opýtal.

Tomu slovu som porozumel a nechtiac som odvetil.Letuška nám s úsmevom priniesla dva panáky.Môj nový kamarát ihneď ožil.Stručne som mu nakoniec vysvetlil,že som do USA emigroval a teda po prvý krát cestujem do novej krajiny.O detailoch a svojich útrapách, o skutočnostiach,za akých sa to stalo,som radšej takticky pomlčal.

“To je skvelé,to je skvelé”,neustále vykrikoval.Objednal ďalší drink.Slušne som odmietol ale vypiť som si s ním musel.Dostal som telefónne číslo na kamaráta môjho spolucestujúceho,ktorý žil v Pensylvánii a mal som ho tam navšíviť.To ma potešilo,žiadnu pomoc som od cudzincov nečakal.Po chvíli na mňa doľahla taká únava,že som rýchlo zaspal.Bol som na nohách od skorého rána a stres a vyčerpanie robili svoje.Pohodlne som sa rozvalil na sedačke a prestal si všímať šialeného prísediaceho.V momente som zaspal.

Zobudil som sa neskoro popoludní.Väčšina pasažierov podriemkávala, v hrdle som cítil suchoty ale nemal som čo piť.Len tak som sedel a hľadel do neznáma.Zrazu som začínal mať obavy.Aké to všetko bude v novom svete,ako si poradím?Dokážem sa sám o seba postarať?Boli to obavy z nového prostredia,ovplyvnené mojou situáciou utečenca,ktorý hľadá nový život kdesi na kraji sveta.

Neboli to len obavy,ktoré ma prenasledovali.V lietadle som si náhle spomenul na svoje detské roky,keď som sa chodil doma hrávať s kamarátmi futbal,na školské časy,na rodičov i brata.Zrazu mi všetci chýbali.Teraz som ich všetkých potreboval.Ale už bolo neskoro,už sa nedalo vrátiť späť.Bol som pevne rozhodnutý vykročíť vpred a niečo v živote dokázať.

Vzrušením som odpadal,keď sme pristávali v New Yorku.Z výšky na mňa všetko pôsobilo obrovským dojmom,megalomansky a rozpínavo.Ja,chlapec z malého mesta,z malej krajiny som bol v Amerike.To množstvo ľudí ma hneď prekvapilo,na letisku som čakal v rade asi hodinu.Keď došlo aj na mňa,skromne som vytiahol svoj pas a sprievodné dokumenty.

“Jan”,miernym tónom ma oslovil policajt.

Čakal som komplikácie,zdržania,problémy.Na moje prekvapenie to šlo pomerne hladko,policajt ma nechal chvíľu čakať až kým neprišiel ďalší,ktorého som nasledoval do neďalekej kancelárie.Ešte raz si prezrel moje dokumenty,pas a niečo hľadal v kope papierov,ktoré mal položené na stole.Nadšením si odfukoval.Hľadaný papier našiel,priložil k nemu môj list z ambasády a podal mi ruku a zaželal veľa šťastia v USA.

Bol som nadšený.Toľko priateľstva a podpory som nečakal.Bol som zvyknutý z domu na povýšenecké správanie autorít a s policajtami som nemal práve najlepšie skúsenosti.Tu to bolo všetko iné.Všetko sa mi páčilo,bolo to neskutočné.

Letisko v New Yorku bolo obrovské,ľudia sa presúvali z jednej strany na druhú.Obrovské ľudské stádo po sebe pokrikovalo.Ja som to celé sledoval s údivom.Na letisku bolo veľa obchodov a reštaurácií.Lákalo ma tam nakuknúť a niečo si kúpiť.Ale musel som si zahryznúť do jazyka a trochu sa uskromniť.Nemôhol som začať utrácať peniaze,ktoré som mal so sebou.

Ďalśí let do Pittsburgu bol krátky.Mal som pocit,že som tam jediný cudzinec,všetko bolo pre mňa nové a tajomné.Cestujúci boli veľmi hluční a neporiadni.Deti neustále pobehovali a rodičia sa na nich nahlúplo uškŕňali.Ja som to všetko pozoroval s kľudom.Vzal som si do rúk knihu a študoval Angličtinu.Bol som rozhodnutý sa učiť každý deň.

Neskoro v noci sme pristáli v Pittsburgu.I migračná kontrola tu tentoraz nebola a náhle som sa ocitol v hale,kde sa ľudia vítali.Mňa mal čakať delegát z organizácie,ktorá vybavovala moje vycestovanie z Rakúska.V hale ma však nikto nečakal.Sadol som si teda na lavičku a netrpezlivo očakával čo sa bude diať.Po polhodinke ku mne pristúpili dva muži.

“Ján Holý”?,spýtali sa veselo.

“To som ja”,rázne som odvetil.

Úprimne mi podali ruky a jeden z nich mi vzal kufor.

“Ján,prepáčte,že ideme neskoro ale zdržala nás nehoda na ceste na letisko.”

“To nič nie je.Veď som ani dlho nečakal.”

Boli to rodáci,Čechoslováci.Žili tu už dlhšie a pomáhali krajanskej organizácii ako dobrovoľníci-usmerniť,ubytovať,pomôcť či poradiť novým imigrantom,ktorí utekali z domoviny.Pred letiskom sme nastúpili do obrovského auta,ktoré bolo také veľké,že som sa cítil ako v lietadle.Keď som to mojim spoločníkom spomenul,len sa na mňa usmiali.Dali mi praktické rady,čo si mám v najbližšie dni vybaviť a kam sa prihlásiť.Prísne a nenápadne sa ma spýtali,ako sa viem dohovoriť.Zrejme ich moja odpoveď opokojila.Po hodine cesty auto zastala a ocitli sme sa v tichej časti mesta.Všimol si si širokú ulicu,na ktorej parkovali tie obrovské autá.

Juraj vytiahol kľúče a otvoril byt,ktorý sa nachádzal na druhom poschodí.Bola to vlastne iba skromná izba.V rohu sa povaľoval malý stolík.Posteľ bola na jednom a obrovská skriňa na druhom konci môjho nového domova.Okrem toho som mal chladničku a akýsi smiešny varič.Druhý spoločník,ktorého meno som si nezapamätal,zakryl okno žalúziou a rozsvietil nočnú lampu.

“Všetko by malo fungovať ako má byť.Zajtra prídem znovu a ukážem Ti okolie.Tak Dobrú Noc.”

A boli preč.Chvíľu som sa potĺkal po izbe ale rýchlo na mňa doľahla únava.Vyzliekol som si veci a ľahol na posteľ-zdala sa byť pohodlná.Zaspával som s zvláštnym pocitom.Ešte včera vo Viedni a dnes v Amerike.Nie je to úžasné?Stále som tomu nemôhol uveriť,oči mi náhle zvlhli a od radosti som sa rozplakal.Bola to obrovská radosť.Môj americký sen sa môhol začať.Bol som slobodným človekom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?