V novom svete

Autor: John Holy | 8.9.2015 o 10:15 | (upravené 8.9.2015 o 11:18) Karma článku: 8,46 | Prečítané:  294x

Zobudil som sa až neskoro popoludní do nového dňa,v novom svete,azda ako slobodný človek.V noci som dlho nemôhol zaspať,môj život sa rýchlo menil.Za posledný rok či dva som toho zažil veľa a bol som z toho stále dosť vzrušený. 

Až teraz, v Amerike som mal zaćať nový život hoc dobrým kusom som sa doň zahryzol už v Rakúsku.

Rýchlo som vstal z postele a obhliadol svoju izbu.Na stole ma čakal balíček s jedlom,ktorý mi včera priniesli rodáci.Hladný som ho otvoril,boli tak akési sušienky,malá krabička s pomarančovým džusom a čokoláda.Postojačky som začal jesť.Odtiahol som roletu na okne a nechal vniknúť troche slobodného svetla do mojej izby.Bol krásny deň.

“Ťuk ťuk” ozvalo sa z poza dverí,lenivo som ich otvoril.Bol to Juraj,rodák,čo tu bol včera.

“Ahoj Ján,tak ako si sa vyspal,posteľ nebola tvrdá?”,snažil sa o rozhovor môj nový priateľ a ani nečakal na odpoveď a hneď mi predstavil svojho syna.

“Spalo sa mi dobre,ďakujem.”

“Juraj,prosím ťa,kde tu je toaleta,musím sa ísť….” Ani som nestihol dopovedať a Juraj vybehol na chodbu.Ten bytový dom mal toalety a sprchy na chodbe spoločné,ja som to nevedel a až rodák mi to poriadne vysvetlil.

Dom patril protestantskej charite,nájomcami boli imigranti,ktorí pricestovali do USA.Bola to taka prechodná stanica a bolo mi povedané,že je tol en dočasné riešenie a normálne bývanie si mám zabezbečiť podľa svojej potreby.Bol som vďačný aj to čo mi poskytli,tá izba bola mojim všetkým.

Juraj rozprával rád a veľa.Bol tu už desať rokov a ako sám povedal snažil sa robiť niečo pre komunitu.Ako som neskôr zistil- mnoho Američanom sa vo svojom voľnom čase venovalo sociálnym či kultúrnym projektom na dobrovoľnej báze.

Prí šalke kávy som tak dostal rýchlu lekciu života v Novom svete- so všetkými jeho nástrahami a lákadlami.Bola to zaujímavá lekcia a pravdupovediac značne sa líšila od rozhovorov ktoré sme viedli v lágri v Traiskirchene s ďalšími čakateľmi na vysťahovanie.

Prvé dni v Pittsburghu boli lenivé a kľudné.Stihol som pohovor,vlastne taký príjemný rozhovor s úradníkom,ktorý mal na starosti nových imigrantov.Bol to starší pán slúžiaci po vojne v Západnom Nemecku.O Československu vedel  veľa a zaujali ma jeho zážitky z Európy.nebol som však schopný mu veľa porozumieť a musela mi pomáhať tlmočníčka.Tá mi neskôr mnohokrát pomôhla,hlavne pri rôznych tlačivách a spojení s úradmi.

Od pondelka som začal chodiť do školy.Kurz angličtiny bol zadarmo a cieľom sa bolo naućiť sa anglicky na úrovni tak,aby môhol byť každý samostatný bezproblémovo s azaradil do spoločnosti. Naša trieda sídlila v starej ošarpanej budove.Kurz prebiehal každý deň a môhol som si vybrať dokonca či budem študovať ráno alebo večer.V triede nás bolo asi 20,Čechoslovákom som bol sám,boli tam dvaja Poliaci,Grék,Ukrajinec,zopár Číňanov,Indov,Afričanov.Zvyšok Lationoameričania.

Lektori sa striedali každý deň.Bola zábava chodiť na jazykový kurz,pretože nám poskytol lepśi obraz o krajine,mali sme možnosť spoznať nových ľudí a nadviazať nové kontakty v úplne neznámom svete.Najviac som sa skamarátil s Ukrajincom Viktorom a tiež Grékom.Ten druhý bol komunista a utiekol zo svojej vlasti pre svoj politický názor.Istý čas bol v grécku väznený.Najprv som Eliasa nenávidel-komunista kamarát?Nie-ďakujem.Neskôr sme sa na tom dobre bavili,ja som utekal pred komunistami zo svojej vlasti a on ich strašne obhajoval.Po čase,keď zistil ako funguje systém v socialistickom svete,prehodnotil svoj svetonázor a mal trizvejší pohľad na vec.

Vo svojom byte som ostal dva mesiace.Spoznal som všetkých nájomníkov,ktorí sa často menili.Bytový dom sa nachádzal v lokalite East Liberty,dnes známej skôr cez kriminalitu a feťakov.Bytový dom bol postavený z červenej tehly,bola to trojpodlažná budova.Už od môjho príchodu ma prekvapila zmes národností a kultúr ktoré sa tu striedali.Ten dom nikdy nespal.Každú nedeľu Gruzínci oslavovali.Boli hluční a opití.Z indických a pakistanských príbytkov vychádzala aróma praženej cibuľa o kari korenín.Afričania boli hluční azda celý deň.Najpriatelskejši boli Juhoameričania.Prívetiví,usmiati.

 

Tak ako všade i tu došlo k nejakým konfliktom.Hádky a bitky spôsobené vypitým alkoholom alebo nevyrovnanými účtami medzi príslušníkmi svojej komunity.Ja som sa radšej do konfliktov nemiešal,pravdupovediac veľmi som sa medzi ľudí nemiešal.Práve tie konflikty a hluk ma znervózňovali,častokrát som sa zobudil neskoro v noci na rytmy čudnej hudby.Ale spočiatku som nemal na výber,musel som prijať i toto skromné byvanie.

V komunitnom centre,ktoré som navštevoval hlavne kôli jazykovému kurzu bola obrovská tabuľa s inzerátmi na prácu.Prvý týždeň či dva som ich ani nevnímal,mal som starosti zvyknúť si na nový život v Amerike.Raz ráno v škole ma pristavil Viktor.

“Rabotat chaces?”spýtal s ama.

“Tak”.prikývol som rázne.

Viktor tu bol dlhšie ako ja a pomerne rýchlo sa zorientoval v prostredí.Anglicky bol na tom rovnako ako ja ale ja som bol len biedny emigrant s deravým vačkom.O to väčšiu snahu som mal niečo v živote dosiahnuť,pracovať na nejakom cieli.Viktor bol v okolí známy tým,že vedel vybaviť či sprostredkovať kúpu hrncov,práčky,televízora.Na ulici zbieral haraburdy,ktoré neskôr skladoval vo svojom malom príbytku.Bol pomerne šikovný a zručný,malé chyby na spotrebičoch vedel skvele opraviť.Svojich zákazníkov mal hlavne medzi imigrantmi z prostredia školy.

Dohodil mi prácu na polovičný úväzok v North Braddock.Hľadali pomocníka do obrovského bazáru s autami.Viktor vravel,že je to iba na 3 dni v týždni ale mala to byť moja prvá práca a nesmierne som sa tešil. Mal som nastúpiť v pondelok.

Cez víkend som sa ozval Jurajovi,ktorý mi vysvetlil ako funguje doprava v Pittsburghu.Linka autobusu ma mala vysadiť niekde na nábreží rieky Monongahela a odtiaľ ešte kus cesty krokom do novej práce.

Ráno som si privstal skôr ako obvykle.Už večer som si pripravil sandwich s lacným syrom a do batôžka emigranta som pribalil čerstvú vodu.Skromný obed.Bol som nervózny a plný očakávania z novej práce.V dobe môjho príchodu do USA bola situácia s prácou pomerne jednoduchá.Každý kto sa vedel dohovoriť aspoň jednoduchou angličtinou dokázal si nájsť minimálne manuálnu prácu na prežitie.Ja som si nevyberal,bol som zvyknutý pracovať,na nič som sa nesťažoval a mal som chuť niečo v živote dokázať.Veľké očakávania som nikdy nemal a bral som život taký aký bol,avšak nikdy som nechcel byť nikým ponižovaný či obmedzovaný skrz mojich práv.

Mitch ma privítal so svojim odmeraným spôsobom bosa.Veľmi sa so mnou nebavil,ukázal mi miesto na prezliekania a zavolal chlapíka,ktorý ma mal zaučiť do práce.Tak som spoznal Anatolija,Gruzínca.Bol to Viktorom priateľ.Anatolij bol menšej postavy,tučný s ovisnutým bruchom.Mal mastné vlasy a stále sa potil.Keď bolo treba,vedel potiahnuť a pracovať aj za troch,no často nevládal,pretože oslavoval pričasto so svojimi rodákmi a do práco chodil pripitý.

Anatolij mi teda vysvetlil novú prácu.Mali sme sa postarať o každé nové auto,ktoré prišlo do bazáru,teda povysávať interior,vyleštiť karosériu,natrieť pneumatiky leštidlom.Teda dať auto do stavu,že sa dalo predať.Bazár bol obrovský,každý deň prichádzali nové a nové autá,mal ism eteda čo robiť.S Anatolijom som mal čas prehodiť pár slov cez prestávku,inak som pracoval sám.Keď nastal čas na oddych,presunul som sa do priestrannej budovy kde sme mali obed.Prekvapila ma čistota a komfort.Na stenách viseli reklamné obrázky modelov aút a holé modelky z pánskych magazínov.K dispozícii bol kávovar a obrovská chladnička s nápojmi.Anatolij ju otvoril a vytiahol dve plechovky Coly.Labužnícky ich otvoril a jednu mi podal.

„Kedykoľvek budeš smädný,zober si čo chceš na pitie.Ale nikdy nikomu nebez jedlo,nemajú to radi“

Tú poslednú radu som nepochopil ale zapamätal si že nemám nikohu ukradnúť desiatu.Nikdy by ma to ani nenapadlo.

Večer po celodennej drine som oddychoval v posteli.Bol som zničený a unavený.Nemal som ani čas si nič uvariť,prihrial som si lacnú fazuľku s paradajkovou omáčkou,symbolom emigranta v USA.S pocitom,že som o pár dolárov bohatším som spokojne zaspával mysliac o svojej budúcnosti v novej krajine.Začínal som si žiť svoj nový americký sen.

 

+++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++++

Publikovať na Sme som začal s pocitom,že mám azda slovenskému čitateľovi ponúknuť zaujímavý príbeh.Nestalo sa tak. Od začiatku som bol nezmyselne obmedzovaný adminmi tohto blogu,ktorí neboli schopní rozumne a vecne vysvetliť,prečo je moja stránka častokrát ignorovaná a mimo výberu=hoci tam ešte pred chvíľou bola.Mal som podporu,Vás ćitateľov a to bol pre mňa hnací motor.vedel som,že má cenu pokračovať.Odpoveď adminov bola vždy rovnaká a nevedeli sa ani ľudsky predstaviť a vystupovať pod vlastným menom.Tato ignorácia a snaha o odstavenie vo mne vzbudila podozrenie,že niekto nemá záujem o to,aby som písal ďalej.Na istý čas som skončil.Budem však pokraćovať a nájdete ma na mojom blogu.

s pozdravom

John

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

KOMENTÁRE

Hlúpneme. Kto a kedy to zastaví?

Výprask by si zaslúžili tí, ktorí zodpovedajú za nízku úroveň školstva.


Už ste čítali?