Rakúskou dedinkou sme sa pohybovali pomalým krokom. Bola to taká malá osada,kdesi na konci sveta-teda toho kapitalistického. Cestou sme nikoho nestretli,zamierili sme teda ani neviem prečo do kostola,kde boli dvere pootvorené. Vošli sme dnu,bol tam kľud a pokoj. Sadli sme si na lavicu a mlčky sedeli. Po chvíli k nám prišiel starec v dlhom kabáte. Ja som ho oslovil: ,, Sme z Československa, hľadáme azyl.Utiekli sme cez hranicu, naháňali nás. Martin len prikyvoval a hlásil:’’Azyl,azyl.’’ Chlap pochopil a odvetil, že musí zavolať kňaza.Chvíľu sme teda čakali, zrazu som si všimol, že sme strašne špinaví a smradľaví.Skrývali sme sa v lese, ležali v bažinách, utekali pred vojakmi, cítil som stále pot a špinu na svojom tele. Ten kostolník sa nás iste musel zľaknúť,pomyslel som si.