''V zúfalstve a v nebezpečenstve sa naučí človek veriť v zázrak, inak by to neprežil''E.M.Remarquewww.johnholy.wordpress.com Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Zobudil som sa až neskoro popoludní do nového dňa,v novom svete,azda ako slobodný človek.V noci som dlho nemôhol zaspať,môj život sa rýchlo menil.Za posledný rok či dva som toho zažil veľa a bol som z toho stále dosť vzrušený.
Na letisko sme došli pomerne rýchlo,bol som stále nervózny.Už len ten fakt,že autobus smeroval k československej hranici vo mne zmocňoval napätie a úzkosť.Na letisku som vystúpil spolu s ďalšími cestovateľmi z Traiskirchenu.Bolo nás asi dvadsať,samí Poliaci,Maďari a samozrejme Čechoslováci.Ešte v Maria Schutz som spoznal sympatickú rodinku z Olomouca,ktorí cestovali do Austrálie.Vymenúvali mi všetky výhody života v ďalekom svete,materiálne výhody a zabezpečenie nevynímajúc.O každej krajine medzi emigrantami kolovali rôzne neoverené historky,ktoré sa viac menej nezakladali na pravde.O tom,ako všetko fungovalo v USA,som sa mal nakoniec presvedčiť aj ja sám na vlastnej koži.
Prestal som chodiť do práce.Nie že by som nechcel ale skutočnosti ma k tomu prinútili.Veľa možností sa zamestnať ani nebolo a čo viac- bolo to nelegálne. Pár krát som sa dostal na zber ovocia ale inak som celé dni vylihoval na izbe.Snažil som sa ten čas rozumne využívať a niečo sa i priučiť,azda sa mi to aj podarilo.Znovu som sa pustil do štúdia angličtiny,tentokrát som ju śtudoval sám a nikto ma nemusel týrať.Za tri mesiace som spravil pokrok,z nuly som dokázal prelúskať bežné frázy.Bože,ako mi to neskôr pomôhlo.
Sankt Marien sa prebúdzal do nového dňa.V diaľke bolo počuť vrčanie traktorov na lúke,prví dočastní obyvatelia penziónu nedbalo búchali dverami nehľadiac na fakt,že iní ešte stále spia.Bola neskorá jar,príroda bola dávno prebudená a všetko dookola hýrilo kvetmi tých najrozmanitejších farieb.Penzión,kde som býval,bol v tichej lokalite,kde som si vychutnával pokoj a relax.Bol čas hodnotiť,myslieť,uvažovať.Za krátky čas som zažil neskutočne veľa príbehov,bolo toho hádam aj na päť kníh.Zahrával som sa často s osudom,častokrát iní rozhodovali o mojej budúcnosti ale tentoraz som si bol vedemý,že už sa nedá ďalej čakať a bol čas sa posunúť ďalej-na ceste za slobodou.
Miloval som tie krásne jarné dni.U Stefana som vystriedal hádam všetky možné práce,bol som pomocník pre všetko.Platil mizerne ale bol som vyslovene spokojný. Bavilo ma byť nezávislým,pracujúcim jedincom. Dva večery v týždni som bol v kaštieli,kde som pomáhal Regine so záhradou.Pôsobila na mňa pomerne odmeraným dojmom,veľa sme nekomunikovali.Ale po chvíli sme si na seba zvykli.Zrejme mi dôverovala a niekedy sa na mňa aj usmiala.Mal som dokonca pocit,že ma sleduje a hľadí na mňa ako pracujem.Niekedy ma pozvala dnu na kávu.Prvýkrát som z toho dosť unesený,nečakal som,že si ma niekto,u koho som pracoval,bude váźiť natoľko,aby si s ním len tak pokecal.Regine sa bavila ale rada,škoda,že som jej veľa nerozumel,hovorila strašne rýchlo a z mojej úbohej nemčiny sa vždy hlúpo smiala.
Večer som strávil s príjemným mladým párom z Prešova.Žili v Rakúsku dlho a ako spomenuli chýbal im kontakt s rodákmi. Boli skutočné priateľskí a nápomocní.Zaviazali sa mi pomôcť s vybavovaním víz a spomenuli aj možnosť ako som môhol ostať žiť v Rakúsku. Pred odchodom mi darovali knihu akéhosi samizdatového spisovateľa,ktorého meno som nepoznal.Pekne sme sa rozlúčili a dohodli sa,že sa uvidíme o týždeň.V sobotu skutočne prišli.Mali krásne auto,tuším to bol bavorák.Vypadali byť šťastnými ľuďmi.O svojej minulosti nikdy veľmi nerozprávali,skôr to boli oni kto sa viac pýtal.V neďalekom meste vlastnili penzión s reštauráciou,kde ma pozvali na večeru. Bol som skutočne milo prekvapený.Nasadli sme do auta a pokojnou cestou sme sa hlasno zabávali. Mladá pani otvorila fľašu vína a podala mi ju na znak priateľstva. Zhlboka som si odpil a sledoval etiketu. Bola to rakúska značka opojného rízlingu.
V Rakúsku som bol už štyri mesiace,ten čas plynul neuveriteľne rýchlo.Dedinka Sankt Marien sa mi zapáčila,bol tam kľud,pokoj a mal som dostatočné pohodlie.Vôbec som neriešil emigráciu,útek či vysťahovanie. Žil som tam veľmi skromne ale s pocitom bezpečia. Denný režim som sa snažil usporiadať do pravidelných úkonov,aky som sa nenudil a čas využival čo najhodnotnejšie,pokiaľ to počasie a okolnosti dovoľovali.Môj deň začinal okolo šiestej. Pravidelne som behával a cvičil. Držal som sa tak v pomerne dobrej psychickej kondícii.Spomínam to preto,lebo mnoho utečencov bolo v dosť labilnom stave.Pravdupovediac nerád som sa dával do bližšieho vzťahu s mnohými,ten negativizmus a snaha o podvod či kradnutie mi nebolo blízke. Väčśina osadenstva len tak prežívala,čakajúc na vysťahovanie za oceán. Mňa nebavilo len tak hľadieť von oknom a zazerať či závidieť jeden druhému. Tiež som mal náladu hodnú depky,radšej som vybehol von a zmizol v parku.Nikdy som však nezapochyboval o svojom čine.
Rodinný penzión v Sankt Marien bol úplne iným miestom ako láger v Traiskirchene.Mal som vlastnú izbu,jedla dostatok a viac súkromia pre seba. Moja izbička bola v podkroví,stúpalo sa tam ostrým schodiskom,nič pre starších ľudí.Penzión bol rovnaký babylon ako láger,napočítal som zo sedem národov,ktoré v pokoji čakali na vysťahovalecké pozvánky.Penzión bol na kraji mestečka,trochu ďalej od centra ale bol tam nádherný pokoj. Cítil som sa ako na dovolenke,prvé dni som len čítal knihy,jedol a viedol filozofické rozhovory s ľuďmi,ktorí tu boli dlhšie.Každý sa tešil na svoju novú krajinu,to nás navzájom spájalo. Mal som pocit akejsi spolupatričnosti a pokory,ktorá nás všetkých spájala a snažili sme sa jeden druhému poradiť či pomôcť.
Cez víkend som spoznal nových ľudí.Kemp v Traiskirchene ukázal svoju skutočnú tvár a jeho obyvatelia vlastné príbehy,ktoré si navzájom rozprávali. Martin živo sledoval osud každého z nich,vypytoval sa na detaily. Spoznal sa s jedným Poliakom,ktorý utiekol cez hranicu podobne ako my.Bol to vojak poľskej armády a ako spomínal,za dezerciu mu hrozil mnohoročný žalár. Ja som sa rozhodol minulosť odpočívať a žiť len pre prítomnosť. S partiou Čechoslovákov sme utužili priateľstvá,ktoré pretrvávajú dodnes,hoc v mnohých prípadoch len vo forme listov.Boli to vzťahy, ktoré ukázali skutočný charakter a cit pre spolupatričnosť a ochotu pomôcť.
Rakúskou dedinkou sme sa pohybovali pomalým krokom. Bola to taká malá osada,kdesi na konci sveta-teda toho kapitalistického. Cestou sme nikoho nestretli,zamierili sme teda ani neviem prečo do kostola,kde boli dvere pootvorené. Vošli sme dnu,bol tam kľud a pokoj. Sadli sme si na lavicu a mlčky sedeli. Po chvíli k nám prišiel starec v dlhom kabáte. Ja som ho oslovil: ,, Sme z Československa, hľadáme azyl.Utiekli sme cez hranicu, naháňali nás. Martin len prikyvoval a hlásil:’’Azyl,azyl.’’ Chlap pochopil a odvetil, že musí zavolať kňaza.Chvíľu sme teda čakali, zrazu som si všimol, že sme strašne špinaví a smradľaví.Skrývali sme sa v lese, ležali v bažinách, utekali pred vojakmi, cítil som stále pot a špinu na svojom tele. Ten kostolník sa nás iste musel zľaknúť,pomyslel som si.
Bol to rok,kedy do vesmíru vstúpil Remek,Brežnev i Kaddáfi boli v ČSSR na oficiálnej návšteve a Barešovci sa pokúsili uniesť autobus plný detí do Nemecka.Bol to rok,kedy sa stali prezidentom Husák i Carter a Kladno nenašlo po štvrtýkrát za sebou súpera v najvyššej hokejovej lige. Bol to rok, v ktorom som násilne opustil rodnú krajinu za čo mi hrozil dlhoročný láger v cele spoločnej s vrahmi či zločincami. Bol to rok,kedy som si povedal dosť a rozhodol sa konať,pretože slobodu,ktorú si vážim zo všetkého najviac, som poznal z rozprávania starých dedov a zakázaných kníh. V tú decembrovú noc tri týžne pred Vianocami mi bude pripomínať jasná obloha a mesiac, ktorý pomáhal nájsť tú správnu cestu von-cestu na slobodu.
Nie je veľa športovcov, ktorí mali taký pohnutý osud. Len jeden však dokázal získať zlato na MS v hokeji, zúčastniť sa Zimnej olympiády a vyhrať Wimbledon. Reprezentoval 4 krajiny , jednou z nich bolo aj Československo.Jaroslav Drobný sa narodil v Prahe v roku 1921. So športom začal už v skorom veku, venoval sa futbalu, hokeju a tenisu. Ten hrával dokonca s otcom Navrátilovej a mamou Ivava Lendla. Otec Jaroslava pracoval ako správca tenisových kurtov, odtiaľ pramenila vášeň pre šport mladého chlapca. Jaroslav Drobný, vo svete uznávaný športovec, o ktorom na Slovensku nikto nevie.
